Človek sa zaľúbi a dokáže veľa prekonať a odpustiť, najväčšia hlúposť je odpustiť facku a kopance do brucha keď máte 14 rokov, no napriek tomu si toho človeka zoberiete za muža, ďakujem za dve krásne a šťastné deti, fakt nič neľutujem, asi iba jeho.
Pamätám si ako púšťal plyn lebo to psychicky nezvládal, bojovala som s ním so slovami no nedalo sa, podrezal sa, ale to iba tak aby som dostala strach . No keď pustil ten plyn a on krvácal, prvé čo na napadlo utekať do kúpeľne a zastaviť plyn v celom bloku, myslela som na deti. Bolo mi už jedno čo so mnou bude, iba inštinkt ma zobudil.
Všetko prešlo, ja som čakala a raz som sa opýtala, lebo som vedela že nie som natoľko silná urobiť to sama, opýtala som sa istého človeka koľko mal rokov keď sa postavil za mamu, proste sa vzoprel. Povedal mi ten človek, že asi 14 či 15 rokov a tak som si povedala, že možno ma raz moja dcéra zachráni, keď ja to nedokážem urobiť pre nich.
A tak sa aj stalo, prešli asi dva mesiace a moja dcéra volala políciu. Bola natoľko odhodlaná, že ešte nechala pootvorené dvere na dome aby jej otec a môj muž nič nepočul, iba v telefóne povedala, proste vojdite. A oni prišli, bola som zamknutá v spálni a po celom dome krv, môj syn, ktorý mal vtedy 8 rokov sedel v obývačke na príkaz môjho bývalého muža a všetko to sledoval, pozeral televízor ale vlastne ho nesledoval, iba tŕpol čo sa stane . Prišli a ďakujem, a nech ďakuje aj on.
Mala som polámaný nos, vykĺbený palec, s ktorým dodnes neviem robiť obyčajné veci. Ale to nič som si povedala, aj tak som chcela ísť do práce na druhý deň.
Všetko prešlo, iba by mi stačilo povedať ďakujem. Deťom na sviatok ani nenapíše sms, nedá im nič a tak sa za nich bil. Nemyslím že som urobila niečo zlé, inak by sedel 5-7 rokov tak mal pol roka, a prvá jeho otázka bola: dúfam že si sa nedala vypísať na PN? Presne vedel čo by bolo.
A vlastne neviem čo mám písať, je toho veľa. Krik, opovrhovanie, to že som šla autom a sedela pred domom ešte aspoň minútu a nadýchla sa a potom vošla dnu, čokoľvek, napriek tomu že ten človek nepracoval skoro nikdy nikde. Vždy som plakala cestou z práce domov a dúfala že bude mať dobrú náladu, alebo tŕpla akú ju bude mať. Vždy to bolo inak.
Už je to za mnou.
A som šťastná napriek komplikáciám, ale rada sa vraciam domov a moje deti mi mi minimálne 10x za deň povedia: mamka ľúbim ťa, mám ťa rád/rada.
A na neho nevedia nájsť slovo a nevravím pekné slovo, proste žiadne.
Ďakujem svojej milovanej úžasnej dcére, že sa vzoprela a postavila za mňa a naše šťastie. Dúfala som, ale nečakala.
A je toho mnoho čo by som napísala čo robil, to je iba stotina môjho života, nášho života. Ale tak to malo byť, dnes som silnejšia. Všetko sa deje pre niečo a všetko ide ako má.